Nech sa na „forrestovskú“ epizódu v kariére pozeráte ako na vrchol VOIVOD, či naopak ako na šliapnutie vedľa – na začiatku tejto premeny boli personálne zmeny, ktoré začali na doske „Angel Rat“. Táto, vďaka peripetiám s vydavateľom takmer zabudnutá (a dnes relatívne ťažko zohnateľná) nahrávka však stále pôsobí prekvapivo príjemne a aktuálne.

Po síce progresívnej, ale predsa len na thrashových základoch postavenej trojici „Killing Technology“, „Dimension Hatröss“ a „Nothingface“ VOIVOD citeľne ubrali z plynu (čo do rýchlosti aj tvrdosti), aj keď ich smerovanie do „popovejších“ sfér zavŕšil až album „Outer Limits“. Na polceste Kanaďania znejú ako to, čo v posledných rokoch pod označením „progressive metal“ zažíva znovuzrodenie. Čisté, chytľavé a mierne pompézne melódie (podané na patrične vysokej inštrumentálnej úrovni) sú podkreslené nezvykle jemnou hrou gitary, nad ktorou sa vinie linka čistého, na pomery VOIVOD kľudného spevu. Ľahko punková farba Snakeho hlasu a obligátne Piggyho disonantné riffy však kapelu spoľahlivo prezradia.

K staršej tvorbe VOIVOD som sa dostal veľkou okľukou a v podstate naraz; „Angel Rat“ ma prekvapil snáď najviac. Nečakaná koncentrácia hitových pesničiek formátu sloha-refrén-sloha predurčuje tento album k častému, až (pre VOIVOD) netypicky nenáročnému posluchu. „Panorama“, „Clouds In My House“ „Angel Rat“ či „Freedoom“ patria do zlatého fondu skladieb, ktoré dokáže prehryznúť a bez potiaží stráviť ktorýkoľvek fanúšik kvalitného songwritingu, nech je jeho vzťah k metalu akýkoľvek.

Len príslovečná skromnosť a smola, ktorá celú kariéru kanadských vesmírnych thrasherov sprevádzala, môžu za to, že ako prakticky všetky nahrávky VOIVOD, tak aj „Angel Rat“ leží v poličke nanajvýš zopár fajnšmekrov – slovo „zopár“ prosím brať v kontexte predajov iných legiend, napríklad formátu na našom serveri maximálne úspešných JUDAS PRIEST. Denis D´Amour a spol. totiž patria ku kapelám, ktoré (dokonale mimo zrak vyznavačov priamočiareho mainstreamu) formovali nie len vlastnú žánrovú škatuľku, ale tvorili most medzi art-rockom sedemdesiatych rokov, klasickým ťažkým kovom i jeho elektronikou či inými prímesami šmrncnutými odnožami.

„Angel Rat“ je de facto bodkou za klasickou érou VOIVOD; basák Blacky už členom kapely nebol (aj keď na nahrávaní sa podieľal), čím pre mnohých „die-hard“ fanúšikov kapela skončila. Bez ohľadu, či album vnímate ako náhrobný kameň či ako jeden z míľnikov na dlhej ceste, nános prachu zabudnutia na ňom je prekvapivo hrubý. Ak sa však cez neho prepracujete, neoľutujete.